Learn Russian With Юрий Лоза (Yurii Loza) with these 23 Song Recommendations (Full Translations Included!)

Yurii Loza sings about a brief homecoming — a traveler back after being away too long, telling her to set the bad news aside: "Мы наконец-то снова вместе" ("We're finally together again"). The title comes from the promise he repeats through the chorus, "Я прилетел часов на сто" ("I arrived for about a hundred hours") — he only has a hundred hours before he has to leave again, so he wants her to shake off her tiredness and stay up with him: "Скорей сними мою усталость, сегодня долго не уснем" ("Quickly relieve my fatigue, we won't sleep for a long time tonight").

By the final verse the mood turns wistful — another hard, long journey is already waiting for him, "Меня ждет путь нелегкий дальний" ("A difficult, long journey awaits me") — but he insists she'll see him again: "Но знаю, ты дождешься встречи" ("But I know you'll wait until we meet").

V tejto piesni sa muž po dlhej ceste vracia k žene, ktorá naňho čakala. Neprichádza na dlhý pobyt, iba na „Сто часов“ [sto hodín], a práve preto chce každú chvíľu využiť naplno: „Скорей сними мою усталость“ [rýchlo zo mňa zlož únavu]. Táto veta neznamená doslova vyzliecť únavu, ale utešiť ho a pomôcť mu znovu nabrať sily. Prosí ju, aby priniesla na stôl všetko, čo má, a aby dnes odložila zlé správy. Veľmi pekný je aj jeho trochu vtipný výhovor: „Прости, я снова без цветов“ [prepáč, zase som bez kvetov], pretože po pol dni strávenom vo vzduchu sa vraj kvety nedajú kúpiť ani „за червонец, хоть за сто“ [za desať rubľov, hoci aj za sto]. Slovo червонец je staršie pomenovanie bankovky v hodnote desať rubľov.

Stretnutie je nežné, no krátke a neisté. Všimne si, že žena schudla a vyzerá mladšie, takže je mu ešte drahšia. Obaja vedia, že po sto hodinách ho čaká ďalšia „нелёгкий дальний путь“ [ťažká ďaleká cesta]. Jej čakanie sa v piesni mení na obraz „венок из ожиданий“ [veniec z očakávania], teda na dlhé čakanie, ktoré si nesie po celý zvyšok života. Sľuby ho neupokoja, ale verí, že ona naňho počká a on zasa priletí, hoci iba na ďalších sto hodín. Práve táto konkrétna, trochu smutná dohoda robí refrén taký zapamätateľný: dnes spolu nezaspia skoro, lebo spoločného času majú žalostne málo.

Em “Сто Часов” (“Cem Horas”), Yurii Loza canta como alguém que passou muito tempo longe e finalmente chega para rever a pessoa amada. O pedido é simples e íntimo: “Ты отведи мои печали” [afaste minhas tristezas] e “припади ко мне щекой” [encoste sua bochecha na minha]. Eles têm tão pouco tempo juntos que ele anuncia: “Я прилетел часов на сто” [eu voei até aqui por cem horas]. A contagem dá à canção uma ternura apressada: naquela noite, eles não querem dormir, porque cada hora ao lado do outro importa.

Há também um humor bem humano nas desculpas dele. Ela mudou, emagreceu e parece mais jovem, enquanto ele chega cansado e sem flores: “Прости, я снова без цветов” [perdoe-me, estou sem flores de novo]. A justificativa é engraçada e literal: passou meio dia voando, e “в небе взять их просто негде” [no céu simplesmente não há onde pegá-las]. Depois da visita, um novo caminho distante o espera, mas ela continua esperando por ele. O refrão volta como uma promessa curta e insistente: “пусть нам осталось всего лишь сто часов вдвоем” [mesmo que nos restem apenas cem horas juntos].

Yuriy Loza’nın “Сто Часов” (Sto Chasov, “Yüz Saat”) şarkısında, uzun süre uzakta kalan bir adam sevdiğinin yanına yalnızca kısa bir süreliğine döner. Daha ilk dizelerde özlemini anlatır: “Я был так долго далеко” [“Çok uzun süre uzaktaydım”]. Eve gelince ondan hüzünlerini dağıtmasını, yanağını yanağına yaslamasını ister. Sofraya ne varsa koymasını ve kötü haberleri şimdilik bir kenara bırakmasını söyler. Çünkü birlikte geçirecekleri zaman sadece “сто часов” [“yüz saat”] kadardır. Bu yüzden bu buluşmada uyumak bile gereksiz görünür: “Сегодня долго не уснем” [“Bu gece uzun süre uyumayacağız”].

Şarkının en sevilen taraflarından biri, romantik sözlerin arasına giren küçük ve komik ayrıntılar. Adam, sevgilisinin zayıfladığını ve daha genç göründüğünü fark eder; ayrıca yine çiçek getiremediği için özür diler. Sebebi de oldukça pratik: “А в небе взять их просто негде” [“Gökyüzünde çiçek bulmak mümkün değil”]. “Хоть за червонец, хоть за сто” [“İster on rubleye, ister yüze”] sözü, ne kadar para verse de uçakta çiçek satın alamayacağını anlatır; “червонец” burada on rublelik eski bir para için kullanılan sözcüktür. Son bölümde yolunun yine uzak ve zor olduğu, onun ise bekleyişe mahkûm kaldığı söylenir. Yine de adam bir söz verir: “Я прилечу часов на сто” [“Yüz saatliğine uçup geleceğim”]. Şarkı böylece büyük vaatlerden çok, kısa bir buluşmanın her dakikasına sarılan iki insanı gösterir.

Το «Сто Часов» σημαίνει «Εκατό Ώρες» και μιλά για έναν άντρα που επιστρέφει στην αγαπημένη του ύστερα από μεγάλο ταξίδι. Της ζητά να «διώξει τις λύπες του» και να ακουμπήσει το μάγουλό της στο δικό του, ενώ εκείνος θέλει να αφήσουν τα άσχημα νέα για αργότερα και να χαρούν το ότι είναι ξανά μαζί. Η επιστροφή του έχει και μια γλυκά αστεία λεπτομέρεια: ζητά συγγνώμη επειδή δεν έφερε λουλούδια, αφού «στον ουρανό δεν βρίσκεις ούτε για δέκα ούτε για εκατό». Η λέξη «червонец» στο πρωτότυπο είναι παλιός καθημερινός όρος για χαρτονόμισμα των δέκα ρουβλίων.

Οι εκατό ώρες μοιάζουν πολύτιμες ακριβώς επειδή είναι λίγες. Εκείνος λέει «σήμερα δεν θα κοιμηθούμε για πολλή ώρα» και της ζητά να μη λυπάται, παρότι τους απομένει «μόνο εκατό ώρες μαζί». Παρατηρεί πως εκείνη αδυνάτισε και δείχνει νεότερη, κι έτσι έγινε ακόμη πιο αγαπητή στα μάτια του. Όμως το ταξίδι του θα συνεχιστεί: μπροστά του υπάρχει ένας δύσκολος, μακρινός δρόμος, ενώ εκείνη μένει με «ένα στεφάνι από αναμονή» για όλη την υπόλοιπη ζωή. Η υπόσχεσή του είναι απλή και επαναλαμβανόμενη: θα ξαναπετάξει κοντά της, έστω για άλλες εκατό ώρες.

A dal egy rövid, de nagyon várt hazatérés története. A beszélő hosszú ideig távol volt, útközben hiányolta a kedvesét, most pedig repülővel érkezik hozzá: „Я прилетел часов на сто” [Nagyjából száz órára repültem ide]. Ez a száz óra egyszerre ajándék és fájdalmas korlát: együtt lehetnek, de már most tudják, hogy hamarosan újra el kell válniuk. A nő ételt készít az asztalra, az ölelésével enyhíti a férfi fáradtságát, és aznap éjjel nem akarnak aludni. A „Скорей сними мою усталость” [Gyorsan vedd le rólam a fáradtságot] szándékosan játékos, közeli kép: nem gyógyszerről van szó, hanem arról, hogy a találkozás és a gyengédség visszaadja az erejét.

A részletek teszik igazán emberivé a helyzetet. A férfi észreveszi, hogy kedvese lefogyott, és szerinte még fiatalabbnak látszik, virágot viszont nem hozott, mert „полдня мотался в небе” [fél napig a levegőben utazott], az égen pedig sehol sem lehet virágot venni, „хоть за червонец, хоть за сто” [sem tízért, sem százért]. A „червонец” itt régi, köznyelvi megnevezés tíz rubelre, vagyis a sor kicsit viccesen azt mondja: még pénzért sem lehetett volna beszerezni. A végén az ígéretek már üresen hangzanak, mégis bízik benne, hogy a másik kivárja. A távolság, a repülés, a száz közös óra és a „венок из ожиданий” [a várakozás koszorúja] együtt egy olyan szerelem képét adják, amelyet az újabb és újabb találkozások tartanak életben.

To piosenka o powrocie do ukochanej osoby po długiej rozłące. Mężczyzna przylatuje z daleka i od razu prosi: „Я был так долго далеко” [Tak długo byłem daleko], a potem: „Ты отведи мои печали” [Odpędź moje smutki]. Nie potrzebuje wielkich słów ani uroczystej kolacji. Chce, żeby ona położyła na stole wszystko, co ma, odsunęła złe wiadomości i przytuliła policzek do jego twarzy. Najważniejszy szczegół brzmi niemal jak żart z kalendarzem: „Я прилетел часов на сто” [Przyleciałem na sto godzin]. Te sto godzin jest krótkim świętem bliskości, dlatego tej nocy nie zamierzają szybko zasnąć.

W tekście jest też sporo czułej codzienności. Kobieta schudła i wygląda młodziej, a on uważa ją za jeszcze droższą. Przeprasza, że znów nie ma kwiatów, bo przez pół dnia był w powietrzu, gdzie nie da się ich kupić „хоть за червонец, хоть за сто” [ani za czerwońca, ani za sto]. „Czerwoniec” to dawne określenie banknotu o wartości dziesięciu rubli, więc żart polega na tym, że nawet pieniądze nie pomogą, gdy człowiek leci samolotem. Radość z ponownego spotkania miesza się ze świadomością, że zaraz czeka go kolejna daleka podróż, a ona znów będzie czekać. Obietnica „Я прилечу часов на сто” [Przylecę na sto godzin] jest skromna, prawie niewystarczająca, ale dla nich ma ogromną wartość.

„Сто часов” înseamnă „O sută de ore”, iar cântecul pornește de la o întâlnire care durează prea puțin. Un bărbat se întoarce după un drum lung și îi spune iubitei: „Am fost atât de mult departe, mi-a fost dor de tine pe drum”. O roagă să-i alunge oboseala, să-și apropie obrazul de al lui și să aducă pe masă tot ce au, lăsând veștile rele pentru mai târziu. Replica „Am zburat pentru o sută de ore” sună aproape ca o glumă practică: a făcut un drum atât de lung pentru doar câteva zile împreună. În seara aceea nu vor dormi prea mult, fiindcă timpul lor este numărat.

Detaliile fac scena foarte vie. Ea a slăbit și pare mai tânără, iar el îi spune că acum îi este și mai dragă. Își cere scuze că a venit fără flori: a stat jumătate de zi în aer, „iar în cer nu ai de unde să le iei”, nici măcar „pe zece ruble sau pe o sută”. Apoi cântecul devine mai trist: îl așteaptă din nou un drum lung, iar pentru ea rămâne o „cunună de așteptări” pentru tot restul vieții. Totuși, promisiunea lui este simplă și repetată: ea va aștepta, iar el se va întoarce din nou pentru încă „o sută de ore” împreună.

»Sto ur« je pesem o kratkem, težko pričakovanem snidenju. Moški se po dolgi poti vrne k ženski, ki jo je pogrešal: prosi jo, naj ga potolaži, nasloni lice na njegovo in prinese vse na mizo. Njegov prihod pa ima omejen rok: pravi, da je priletel »часов на сто« (za približno sto ur). Zato jo spodbuja: »не грусти, пусть нам осталось всего лишь сто часов вдвоем« (ne bodi žalostna, čeprav nama je ostalo samo sto ur skupaj). Čas je kratek, toda nocoj ne nameravata spati. Lepo je tudi njegovo čisto praktično opravičilo: spet je brez cvetja, ker je pol dneva preživel v zraku, tam pa jih ni mogel kupiti niti za deset niti za sto rubljev.

V drugem delu se veselje že meša z naslednjim odhodom. Opazi, da se je shujšala in je videti mlajša, zato mu je še ljubša, vendar ve, da ga čaka »težka, daljna pot«. Njena »венок из ожиданий« (venec pričakovanja) ni dobesedni venec, temveč podoba dolgega čakanja nanj, morda za vse preostalo življenje. Obljube same ne pomagajo: »я прилечу часов на сто« (priletel bom za sto ur) je njegov preprost načrt za prihodnja snidenja. Prav v tem je čar pesmi: ljubezen se ne meri s tem, koliko časa imata, ampak s tem, da se bosta po vsakem dolgem potovanju znova našla.

Šioje dainoje vyras po ilgos kelionės pagaliau grįžta pas mylimąją, tačiau jo viešnagė truks tik šimtą valandų. Jis prašo: „Ты отведи мои печали“ [Tu nuvyk mano liūdesį] ir „припади ко мне щекой“ [priglausk prie manęs skruostą]. Namai čia tampa vieta, kur galima bent trumpam pamiršti blogas naujienas, padėti ant stalo viską, ką turi, ir vėl būti dviese. Eilutė „Я прилетел часов на сто“ [Aš atskridau šimtui valandų] skamba ir džiaugsmingai, ir skaudžiai: susitikimas įvyko, bet laikrodis jau skaičiuoja iki išsiskyrimo.

Man patinka žemiškos, truputį juokingos detalės. Moteris per laukimą suliesėjo ir, pasak jo, net atrodo jaunesnė, o jis atsiprašo, kad vėl be gėlių: pusę dienos praleido danguje, todėl „в небе взять их просто негде“ [danguje jų tiesiog nėra kur paimti]. Poilsio jis neprašo: „Сегодня долго не уснем“ [Šiandien ilgai nemiegosime]. Vis dėlto už šių artumo akimirkų stovi ilgas kelias, ateities išvykimas ir jos „венок из ожиданий“ [laukimo vainikas], kurį ji nešios visą likusį gyvenimą. Pažadai čia paprasti: ji palauks, o jis vėl atskris, nors kitą kartą kartu jie ir vėl turės tik šimtą valandų.

See on südamlik laul mehest, kes jõuab pärast pikka eemalolekut kallima juurde tagasi, kuid ainult väga lühikeseks ajaks. Ta palub: „Ты отведи мои печали“ [vii mu mured minema] ja „припади ко мне щекой“ [surundu oma põsega minu vastu]. Kodus on kõik lihtne ja vahetu: kallim peaks toidu lauale tooma, halvad uudised hilisemaks jätma ning aitama tal lennureisi väsimusest üle saada. Kõige tähtsam on see, et nad on jälle koos, isegi kui ainult „часов на сто“ [sajaks tunniks]. See piiratud aeg muudab kordusrefrääni eriti armsaks ja veidi kurvaks: täna ei magata kaua, sest iga ühine tund on tähtis.

Laulu piltides on ka natuke muhedat huumorit. Mees märkab, et naine on ootusest kõhnemaks jäänud ja näeb isegi noorem välja, kuid talle on ta nüüd veel kallim. Ta vabandab, et tuli jälle ilma lilledeta, sest „в небе взять их просто негде“ [taevas pole neid lihtsalt kusagilt võtta]. Sõna „червонец“ tähendab siin vana kõnekeelset kümnerublast rahatähte, nii et isegi raha eest pole lennukis lilli saada. Lõpus ootab meest ees uus pikk ja raske tee, samal ajal kui naise „венок из ожиданий“ [ootusepärja] mõte ulatub kogu ülejäänud elule. Ta ei paku tühje lohutusi, vaid ütleb otse, et tuleb taas tagasi, kas või ainult sajaks tunniks.

U ovoj pesmi čovek se posle dugog putovanja vraća voljenoj osobi, ali samo na kratko. Stigao je avionom i kaže: „Я прилетел часов на сто“ [Doputovao sam na sto sati]. Tih sto sati zvuče kao mnogo, ali su zapravo odbrojavanje do novog rastanka. Zato traži da ona skloni njegove brige, prisloni obraz uz njegov i iznese sve na sto, dok se „злые вести“ [loše vesti] mogu ostaviti za kasnije. Najdraža mu je jednostavna zamisao: da večeras dugo ne spavaju i da zajedno potroše svaki trenutak.

Posebno je simpatičan prizor sa cvećem. Izvinjava se što ga opet nema, jer je pola dana proveo u vazduhu, a „в небе взять их просто негде“ [na nebu ih jednostavno nema gde uzeti]. Čak dodaje da ih ne bi našao ni za „червонец“, ni za sto. Červonac je stari naziv za novčanicu od deset rubalja, pa je šala u tome što bi cveće platio koliko god treba, samo da je bilo moguće kupiti ga tokom leta. Ona se promenila i smršala, ali mu je sada još draža. U završnici se vidi cena njihovog susreta: njega čeka dalek i težak put, a nju dugo čekanje. Ipak, ona zna da će se vratiti, makar opet samo na „сто часов“ [sto sati].

«Сто часов» betyr «hundre timer», og det er akkurat så lenge fortelleren får være hjemme hos den han elsker. Han har vært lenge borte, savnet henne på reisen, og kommer flyvende tilbake med et enkelt ønske: «Мы наконец-то снова вместе» [Endelig er vi sammen igjen]. Hun skal sette alt hun har på bordet, la de vonde nyhetene vente, og hvile kinnet mot hans. Det er en varm hjemkomst, men også en litt komisk en: Han ber henne «Скорей сними мою усталость» [Skynd deg å ta bort trettheten min], så de kan være våkne lenge sammen. Og blomster har han ikke med, fordi han har tilbrakt halve dagen i lufta: «А в небе взять их просто негде» [I himmelen er det ganske enkelt ingen steder å få tak i dem]. Til og med «за червонец» [for en tikronerseddel, et gammelt uttrykk for ti rubler] eller hundre hjelper ikke der oppe.

Gleden varer likevel under fire døgn. Hun har gått ned i vekt og ser yngre ut, noe som bare gjør henne enda mer verdifull for ham. Så må han videre på en vanskelig, lang reise, mens hun sitter igjen med «венок из ожиданий» [en krans av venting], et bilde på et helt liv med å vente. Derfor er løftet hans både vakkert og vondt: «Я прилечу часов на сто» [Jeg kommer flyvende tilbake i hundre timer]. Sangen holder fast ved de små tingene, mat på bordet, et kinn mot kinn og søvnløse timer, fordi den korte tiden sammen skal brukes helt opp.

Det här är en varm återförening med en tydlig tidsgräns. En man har varit borta länge, saknat kvinnan på vägen och nu flugit hem till henne, men bara för hundra timmar. Han ber henne lägga undan de dåliga nyheterna, ställa fram allt som finns hemma och vila kinden mot hans: ”Мы наконец-то снова вместе” [Äntligen är vi tillsammans igen]. Tiden ska användas till närhet, sömn får vänta och hennes uppgift blir nästan praktisk: ”Скорей сними мою усталость” [Skynda dig att ta bort min trötthet]. Det är en fin och lite bestämd formulering, som om kärlek här också betyder att få den hemvändande resenären att landa.

Han lägger märke till att hon har gått ner i vikt och ser yngre ut, och säger att hon därför blivit ännu kärare för honom. Han ber om ursäkt för att han saknar blommor: han har tillbringat halva dagen i luften, och ”в небе взять их просто негде” [uppe i luften finns det helt enkelt ingenstans att få tag på dem]. Bakom den korta lyckan väntar åter en lång och svår resa. Hennes väntan beskrivs som en krans hon bär genom livet, medan hans tröst blir ett löfte: ”Я прилечу часов на сто” [Jag flyger hit i ungefär hundra timmar]. Det gör sången både öm och litet sorglig: de får vara tillsammans, men klockan finns hela tiden med i rummet.

«Сто часов» Юрія Лози розповідає про зустріч, на яку герой дуже чекав. Він довго був далеко, сумував у дорозі й нарешті прилетів до коханої, але лише на короткий час: «Я прилетел часов на сто» [Я прилетів приблизно на сто годин]. Йому хочеться простих домашніх речей: щоб вона прихилилася щокою, поставила на стіл усе, що є, і не згадувала погані новини. Найкраще в пісні те, що сто годин тут звучать майже як ціле життя: «Сегодня долго не уснем» [Сьогодні ми довго не спатимемо], бо кожна хвилина зустрічі дорога.

Є в цій історії й кумедна деталь: герой знову без квітів, адже пів дня провів у небі, а там їх ніде купити, «хоть за червонец, хоть за сто» [хоч за десять, хоч за сто]. «Червонец» означає десять рублів, тож він жартома каже, що гроші не допомогли б. Вона схудла й виглядає молодшою, а він любить її ще сильніше. Та радість має строк: попереду важка далека дорога, а їй знову залишаються очікування. Проте герой вірить, що вона дочекається, і обіцяє: «Я прилечу часов на сто» [Я прилечу на сто годин].

U pjesmi „Sto sati“ pripovjedač napokon stiže do voljene osobe nakon dugog putovanja. Dok je bio daleko, nedostajala mu je, a sada je moli da mu „odagna tugu“ i nasloni obraz na njegov. Vrijeme im je kratko: došao je samo na sto sati, pa žele ostati budni, jesti zajedno i nadoknaditi propušteno. Posebno je simpatična njegova isprika što opet nema cvijeća. Kaže da je pola dana proveo u zraku, a u avionu se cvijeće ne može kupiti „ni za červonec, ni za sto“. Červonec je naziv za novčanicu od deset rubalja, pa je šala u tome što novac ovdje nije problem, nego mjesto na kojem se nalazi.

Susret je topao, ali pjesma ne skriva da će brzo završiti. On primjećuje da je ona smršavjela i izgleda mlađe, pa mu je zbog toga još draža. Iza njih ostaju „susreti iz prošlosti kao fatamorgana“, a pred njim je „težak, dalek put“. Njoj pripisuje „vijenac očekivanja“ za cijeli preostali život, sliku žene koja dugo čeka njegov povratak. Zato završni refren istodobno zvuči kao poziv na slavlje i kao odbrojavanje: imaju tek sto sati zajedno, ali večeras ne namjeravaju spavati.

In «Сто Часов», Юрий Лоза racconta il ritorno di un uomo che è stato lontano e ha passato il viaggio a sentire la mancanza della persona amata. Appena arriva, le chiede di appoggiarsi a lui e di lasciare da parte le cattive notizie: «Мы наконец-то снова вместе» [Finalmente siamo di nuovo insieme]. La gioia, però, ha un limite molto preciso: lui è tornato soltanto per cento ore. Per questo le dice: «Не грусти, пусть нам осталось всего лишь сто часов вдвоем» [Non essere triste, anche se ci restano soltanto cento ore da passare insieme]. È un modo tenero e quasi dolorosamente pratico di contare il tempo: ogni ora della visita diventa preziosa.

I dettagli rendono la scena personale e concreta. Lei è dimagrita, sembra più giovane e per lui è diventata ancora più cara; lui invece arriva stanco dal viaggio e si scusa perché non ha portato fiori. La battuta è persino un po’ divertente: dopo mezza giornata in cielo, dice, non c’era nessun posto dove comprarli, «хоть за червонец, хоть за сто» [nemmeno pagando dieci rubli o cento]. Il finale guarda già alla prossima partenza: il cammino lontano lo aspetta, mentre lei porta «венок из ожиданий» [una corona di attese] per tutta la vita che resta. Le rassicurazioni non bastano, ma lui crede che lei aspetterà, perché tornerà ancora, per altre cento ore.

Šī ir dziesma par cilvēku, kurš pēc ilgas prombūtnes beidzot atgriežas pie mīļotās. Viņš lūdz: „Ты отведи мои печали” [aizved manas skumjas] un aicina visu nest galdā, bet sliktās ziņas atstāt vēlākam laikam. Vissvarīgākais ir tas, ka viņi atkal ir kopā, kaut tikai uz aptuveni simt stundām. Frāze „Я прилетел часов на сто” [es atlidoju uz kādām simt stundām] skan gan romantiski, gan mazliet sāpīgi: laika ir maz, tāpēc šonakt viņi ilgi negulēs un centīsies katru minūti pavadīt kopā.

Dziesmā ir arī ļoti cilvēcīgas, pat mazliet smieklīgas detaļas. Viņš pamana, ka sieviete ir notievējusi un izskatās jaunāka, atvainojas, ka atkal nav atnesis ziedus, jo „полдня мотался в небе” [pusi dienas lidoju pa debesīm], bet lidmašīnā ziedus taču nevar vienkārši nopirkt. „Хоть за червонец, хоть за сто” [kaut par červoncu, kaut par simtu] nozīmē „par jebkuru naudu”; červonets ir vecs sarunvalodas apzīmējums desmit rubļiem. Pēc šīm īsajām brīvdienām viņu atkal gaida tāls un grūts ceļš, bet viņa gaidīšana turpināsies, līdz viņš atkal atlidos uz savām simt stundām.

Dans « Сто Часов » (« Cent heures »), Юрий Лоза raconte des retrouvailles qui doivent tenir dans un délai minuscule. Le narrateur revient de très loin, après avoir pensé à la personne qu’il aime pendant le voyage : « Я прилетел часов на сто » [Je suis arrivé pour une centaine d’heures]. Il lui demande de déposer ses soucis, de poser la joue contre la sienne et de mettre tout ce qu’elle a sur la table. Même les mauvaises nouvelles peuvent attendre. La phrase « Сегодня долго не уснем » [Ce soir, nous ne dormirons pas longtemps] dit simplement leur envie de profiter de chaque minute ensemble.

Le détail des fleurs rend la scène très concrète, avec une petite touche d’humour : il s’excuse de revenir « снова без цветов » [encore sans fleurs], parce qu’il a passé une demi-journée dans le ciel, où l’on ne peut pas en acheter, « хоть за червонец, хоть за сто » [ni pour dix roubles, ni pour cent]. Le mot « червонец » désigne ici une somme de dix roubles. Mais ces cent heures ne sont qu’une escale : un nouveau long voyage l’attend, tandis qu’elle porte « венок из ожиданий » [une couronne d’attentes], image d’une attente qui pourrait durer toute une vie. Il ne promet pas une présence permanente. Il promet quelque chose de plus précis : il reviendra, même si ce n’est que pour cent heures.

In “Sto Chasov”, van de Russische zanger Joeri Losa, komt een man na lange tijd terug bij de vrouw die hij heeft gemist. Hij vraagt haar zijn verdriet weg te nemen, haar wang tegen de zijne te leggen en het eten op tafel te zetten. Zijn terugkeer is warm en huiselijk, maar ook gehaast: hij is slechts “honderd uur” gebleven. De regel “Ik ben voor honderd uur aangevlogen” maakt de liefde bijna een afspraak met een aftellende klok. Zelfs bloemen heeft hij niet kunnen meenemen, omdat je die volgens hem nu eenmaal niet in de lucht kunt kopen. Dat excuus is een beetje grappig, maar zijn vermoeidheid en verlangen klinken heel oprecht.

De vrouw is afgevallen en ziet er jonger uit, waardoor hij haar nog liever vindt. Ze heeft blijkbaar lang gewacht, en haar “krans van verwachtingen” staat voor een leven lang wachten op volgende ontmoetingen. Hij weet dat mooie geruststellingen niets oplossen, want na deze korte tijd wacht alweer een moeilijke, verre reis. Toch gelooft hij dat zij opnieuw op hem zal wachten: “Ik kom voor honderd uur aangevlogen.” Juist die combinatie van knuffelen, niet slapen, afscheid en opnieuw beloven maakt het lied zo menselijk. De titel betekent letterlijk “Honderd uur”, en in het lied voelt dat tegelijk als heel lang en pijnlijk kort.

Píseň „Сто часов“ („Sto hodin“) je milostné setkání, které má od začátku jasný časový limit. Muž se vrací z dlouhé cesty a přiznává: „Я был так долго далеко“ [Byl jsem tak dlouho daleko]. Přiletěl za svou milovanou jen na sto hodin, takže jejich společný čas je vzácný a trochu naléhavý. Chce odložit špatné zprávy, nechat si sundat únavu z cesty a dnes v noci vůbec nespát. Je hezké, jak obyčejně jejich shledání působí: ona má připravit všechno, co je doma, na stůl, a on se k ní přitiskne tváří.

V textu je i lehký humor. Muž se omlouvá, že znovu nepřinesl květiny, protože půl dne strávil ve vzduchu a „в небе взять их просто негде“ [v nebi se prostě nedají sehnat]. Dokonce dodá, že by je nekoupil „хоть за червонец, хоть за сто“ [ani za deset, ani za sto], přičemž červoněc je starší označení pro desetirublovou bankovku. Ona mezitím zhubla a vypadá mladší, on ji proto miluje ještě víc. Jenže po těchto sto hodinách ho čeká další dlouhá cesta a ji dlouhé čekání. „Тебя венок из ожиданий / На всю оставшуюся жизнь“ [Tobě věnec z čekání na celý zbytek života] je krásný, ale také dost hořký obraz: jejich vztah stojí na krátkých návratech a na její víře, že se zase vrátí.

„Сто Часов“ betyder „Hundrede timer“, og hele sangen kredser om et besøg, der er alt for kort. Fortælleren har været langt væk og savnet sin kæreste på rejsen. Nu er han endelig kommet frem: „Я прилетел часов на сто“ [Jeg fløj hertil i hundrede timer]. Det betyder i sammenhængen, at han kun er kommet for omkring hundrede timer. Han beder hende lægge kinden mod hans, sætte alt på bordet og gemme de dårlige nyheder til senere. Først skal de være sammen. Refrænet er både kærligt og lidt desperat: „И не грусти, пусть нам осталось всего лишь сто часов вдвоем“ [Vær ikke ked af det, selv om vi kun har hundrede timer sammen].

Der er også en fin, næsten komisk detalje: Han undskylder, fordi han igen kommer uden blomster. Han har tilbragt en halv dag i luften, og „в небе взять их просто негде“ [i luften er der simpelthen ingen steder at få fat i dem]. Han ser, at hun har tabt sig og ser yngre ud, og hun er blevet endnu mere værdifuld for ham. Men bag den varme genforening ligger en svær virkelighed: Han skal snart ud på en lang og besværlig rejse igen, mens hun må vente. „Тебя венок из ожиданий“ [du får en krans af ventetid] er et stærkt billede på et liv, der næsten består af at vente på næste besøg. Derfor føles de hundrede timer som en lille ferie, hvor de vil sove længe, tale senere og holde fast i hinanden, før afstanden vender tilbage.

В „Сто часов“ Юрий Лоза разказва за мъж, който се връща при любимата си след дълго пътуване. Той я моли да го прегърне, да остави лошите новини за после и да сложи на масата всичко, което има. Най-важното обаче е времето: „Я прилетел часов на сто“ [Пристигнах за сто часа]. Тези сто часа са кратък подарък, защото след тях той отново трябва да замине. Затова двамата няма да бързат да спят: „Сегодня долго не уснем“ [Днес дълго няма да заспим].

Харесва ми колко земни и леко смешни са подробностите. Любимата е отслабнала и изглежда по-млада, а той се извинява, че пак е без цветя, понеже половин ден е бил във въздуха и там няма откъде да ги купи, „хоть за червонец, хоть за сто“ [дори за десет рубли, дори за сто]. „Червонец“ е разговорна дума за банкнота от десет рубли. Зад шегата стои трудното чакане: тя носи „венок из ожиданий“ [венец от очаквания] за целия си живот, а той обещава, че ще се върне отново, макар и само за още сто часа.