Sehnsucht sa prekladá ako 'túžba' alebo 'nostalgia', ale je to hlbší a intenzívnejší pocit než len obyčajná túžba. Je to silná, často melancholická túžba po niečom, čo je vzdialené, stratené alebo nedosiahnuteľné.
V piesni sa spieva o tom, ako sú 'Außenstände' (nedoplatky alebo nevyrovnané účty) našej túžby odfúknuté rýchlikom. To naznačuje, že naše hlboké túžby a nenaplnené priania sú často rýchlo prekonané realitou odchodu a odlúčenia, čo dodáva slovu silný emocionálny náboj.
Táto pieseň je o tej chvíli, ktorú všetci poznáme: lúčenie na vlakovej stanici. Dota Kehr a Gisbert zu Knyphausen spievajú o tom, ako sa ľudia snažia usmievať, aj keď je to ťažké: „Am Bahnhof lächelt man so gut es geht“ (Na stanici sa človek usmieva, ako najlepšie vie). Opisujú pocit, keď stojíte na nástupišti a pozeráte sa na vlak, v ktorom sedí osoba, okolo ktorej sa točí celý váš svet. Všetko by sa možno dalo zmeniť jediným slovom, ale už je „vielleicht zu spät“ (možno príliš neskoro).
Pieseň pokračuje opisom toho, čo sa deje po odchode. Srdce odchádza s milovanou osobou a človek, ktorý zostal, stráca chuť do jedla, pretože sa „so leicht von Tränenschlucken satt“ (tak ľahko nasýti prehĺtaním sĺz). Komunikácia sa obmedzí na pohľadnice a listy a čakanie sa stáva ťažkým. Pieseň končí silným postrehom: slovo „warten“ (čakať) je ťažké sloveso a „lebe wohl“ (zbohom) je definitívny rozkaz na rozlúčku.