Strandkorb je typické nemecké plážové kreslo s vysokými bočnými stenami a strieškou, ktoré chráni pred vetrom a slnkom. V piesni evokuje romantickú spomienku na pláž pri Baltskom mori a chvíle strávené v náručí milovanej osoby, takže ide o veľmi obrazné a kultúrne zaujímavé slovo.
„Nicht so schnell“ znamená „Nie tak rýchlo“. Max Giesinger tu spieva o človeku, ktorý po odchode milovanej osoby akoby zostal stáť na mieste: „Hab mein Zeitgefühl verloren“ [Stratil som pojem o čase] a „Du bist nicht zurückgekommen“ [Neprišla si späť]. Navonok tvrdí, že sa to dá vydržať, no v skutočnosti stále čaká „für den Fall der Fälle“ [pre každý prípad], keby si to druhá osoba rozmyslela. Je v tom aj trochu tvrdohlavosti: nechce, aby sa menila, a sám si predstavuje, že by mohol čakať navždy.
Najsilnejší obraz prichádza v refréne: „Mein Herz liegt auf Eis“ [Moje srdce leží na ľade]. Srdce ešte „tanzt, lebt, lacht“ [tancuje, žije, smeje sa], ale bije čoraz pomalšie, „nur nicht so schnell“ [len nie tak rýchlo]. To neznamená, že city úplne zmizli. Skôr zamrzli a už sa nevedia rozbehnúť ako predtým. Spomienka na jar pri Ostsee, teda pri Baltskom mori, na plážové kreslo a osobu v náručí pôsobí takmer ako malá dovolenková scéna, ku ktorej sa rozprávač stále vracia. A hoci ho iní upozorňujú, že mrhá časom, on si necháva pootvorené dvere: možno sa na chvíľu vzdiali a práve vtedy sa druhá osoba objaví.