Лицедей je zaujímavé slovo, ktoré sa dá preložiť ako „herec“, ale má aj starší, archaickejší význam „pokrytec“ alebo „šašo“.
V kontexte piesne Boris Grebenščikov spieva: „И никто мне не скажет, что я лицедей“ (A nikto mi nepovie, že som herec/pokrytec). Tu slovo naznačuje túžbu po autenticite a slobode od spoločenských očakávaní, kde sa človek nemusí pretvarovať alebo hrať rolu. Je to silné slovo, ktoré odráža hlbokú túžbu po úprimnosti a slobode.
Táto pieseň si predstavuje útek od prebytočného premýšľania do zvláštnej, takmer rozprávkovej prírody. Rozprávač prosí prírodu o „стакан молока от загадочных звёзд“ [pohár mlieka od tajomných hviezd] a hovorí, že svoj „умственный рост“ [duševný rast] jednoducho „пущу с молотка“ [predám v dražbe]. Je to vtipne prehnaný obraz človeka, ktorý chce odložiť múdrosť, zložité vysvetľovanie aj mestský život. Na dedine si postaví veľkú posteľ pre všetky kone, zostarne s bradou a bude behať s píšťalkou. Pri tom trvá na tom, že ho nikto nebude volať „лицедей“ [herec alebo pretvarujúci sa človek].
Najodvážnejší obraz prichádza vtedy, keď k nemu príde smrť: ľahne si vedľa neho v tichu a na jeho „ešte“ odpovie znova a znova. Smrť tu nie je vykreslená ako trest, skôr ako zvláštna spoločníčka posledného odpočinku, pri ktorej sa rozprávač raduje. Potom prosí anjelov, aby mu to nekládli za vinu a „не крутите мне хвост“ [nekrúťte mi chvostom, netrestajte ma ani mi nevyčítajte to]. Jeho obhajoba je jednoduchá: niekto predsa musí do hĺbky pochopiť krásu, a to na ceste „от Москвы до загадочных звёзд“ [od Moskvy až k tajomným hviezdam].