Astronautteja je fínsky výraz pre „astronautov“. Je to zaujímavé slovo, pretože sa v piesňach neobjavuje každý deň a evokuje sny a ambície z detstva.
V piesni Sanni spieva: „Prinsessoja astronautteja piti meistä tulla“ (Mali sme sa stať princeznami a astronautmi). Toto slovo symbolizuje stratené detské sny a kontrastuje s realitou dospelosti, čo z neho robí silný a zapamätateľný prvok textu.
Sanni v tejto piesni spája lesklý vonkajšok s únavou a prázdnotou pod ním. Na stole sú hodinky, ligotajú sa tenisky, pribúdajú pivá a nuly, no rozprávačka sa pýta: „Mikä on totta, onko totta enää mikään?“ [Čo je pravda, je ešte vôbec niečo pravda?] Ľudia veľa hovoria, svoje statusy používajú ako ostré čepele a zapĺňajú prázdny priestor ďalšími slovami. Fínske „bisse“ je hovorové označenie piva. Refrén pripomína detský sen: „Prinsessoja astronautteja / Piti meistä tulla“ [Mali sa z nás stať princezné a astronauti]. Namiesto rozprávkového šťastia však zostali roztrhané šaty a stav po opici, teda „laskuhumalassa“, keď alkohol už ustupuje a prichádza nepríjemny dojazd.
Láska tu tiež nie je rozprávková istota. Hľadá sa „ako nevesta šaty“, použije sa raz a odloží do skrine. Túžba po blízkosti je pritom úplne jasná: „Ota mut syliin, pitele, mut älä omista“ [Vezmi ma do náručia, drž ma, ale nevlastni ma]. Potom sa čas presunie od detstva, keď mama po odretých kolenách priložila náplasť a povedala „anna mä puhallan“ [daj, ja to ofúknem], k dospelosti, v ktorej sa namiesto palaciniek počítajú kalórie. Opakovaná otázka „Kuka puhaltaa nyt?“ [Kto to teraz ofúkne?] je jednoduchá a práve preto taká silná: kto sa postará o dospelého človeka, keď už mama nie je nablízku?