송곳니 [songgotni] znamená „tesák“ alebo „očný zub“. Je to výraznejšie a obraznejšie slovo než bežné pomenovanie zuba, preto pôsobí tajomne a nezabudnuteľne.
V texte sa objavuje spojenie 내 하얀 송곳니 [nae hayan songgotni], teda „moje biele tesáky“. Tento obraz zdôrazňuje premenu, silu a temnejšiu stránku rozprávača, ktorý kráča vpred medzi dvoma svetmi.
„Given-Taken“ je pieseň o prvom dni v novom svete, kde si rozprávač nie je istý, či mu osud niečo daroval, alebo si to musel vybojovať. Ranné svetlo ho najprv „spálilo“ a „oslepilo“, no on napriek tomu ide za svojím snom: „But I go now, 꿈을 좇아“ [Ale teraz idem, naháňam svoj sen]. Blúdi lesom otázok medzi hviezdami a mesiacmi, až nasleduje svetlo za hranicou, odkiaľ ho niekto volá. Táto hranica pôsobí ako čiara medzi starým a novým životom, medzi pochybnosťami a rozhodnutím vykročiť.
Najsilnejšie sú obrazy „červeného pohľadu“, „bielych tesákov“ a krvi stekajúcej po korune. Pôsobia ako znaky bytosti, ktorá práve získava svoju silu, ale zároveň za ňou zostávajú „tisíce pochybností“ a „desaťtisíce nedôvery“. V refréne si rozprávač vyberá pohyb namiesto čakania: „난 너에게 걸어가지“ [Idem k tebe] a chce spojiť dva svety, až kým nedosiahne nový svet. Kórejské „주어짐과 쟁취함 사이“ znamená „medzi tým, čo je dané, a tým, čo je získané“, takže otázka názvu nie je ozdoba. Je to priamy zápas o to, či jeho nové miesto patrí osudu, jemu samému, alebo obom naraz.