Solfège je hudobný termín, ktorý označuje systém čítania a spievania nôt pomocou slabík (do, re, mi...). Je to trochu neobvyklé slovo v textoch piesní, čo ho robí zaujímavým.
V kontexte piesne Edith Piaf, "J'en ai tout un solfège sur cet air qui bat", sa používa metaforicky. Znamená to, že má celú "hudobnú partitúru" smútku a spomienok, ktoré sú usporiadané a neustále sa opakujú ako melódia. Je to kreatívny spôsob, ako vyjadriť hĺbku a pretrvávanie jej emócií.
Poznáš ten pocit, keď ti v hlave uviazne melódia a za nič na svete nechce odísť? Francúzska šansoniérka Édith Piaf o tom zložila celú skladbu, no poňala to oveľa dramatickejšie. V jej podaní je ten nápev priam nočnou morou, ktorá ju prenasleduje dňom i nocou: „Cet air qui m'obsède jour et nuit“ (Táto melódia, čo ma máta dňom i nocou). Ten rytmus, vyjadrený slovami „Padam, padam, padam“, jej beží za pätami a skáče jej do reči kedykoľvek chce prehovoriť. Piaf rovno spieva, že ju z toho jedného dňa porazí, pretože melódia si pamätá úplne všetko a ukazuje na ňu prstom: „C'est un air qui me montre du doigt“ (Je to nápev, ktorý na mňa ukazuje prstom).
Táto melódia totiž nie je obyčajný hudobný motív, ale bezcitný stroj času. Vyťahuje na svetlo staré lásky a núti ju plakať s plnou náručou spomienok. Spomína v nej napríklad na lásky zo 14. júla („Des je t'aime de quatorze juillet“), čo odkazuje na francúzsky štátny sviatok plný pouličných tancovačiek a letných flirtov. Hneď potom sa vysmieva sľubom, ktoré sa rozdávali vo veľkom a lacno: „Des toujours qu'on achète au rabais“ (Tie „navždy“, čo sa kupujú v zľave). Rytmus sa jej vysmieva, predhadzuje jej celú komédiu minulých vzťahov a bije tvrdo a neúprosne ako drevené srdce: „Qui bat comme un coeur de bois“.