Castiço je zaujímavé slovo, ktoré sa doslova prekladá ako „čistokrvný“ alebo „rýdzi“, často sa používa na opis niečoho, čo je typické alebo autentické pre dané miesto alebo kultúru.
V kontexte piesne, kde sa hovorí o „fado é castiço, é mestiço“ (fado je čistokrvné, je miešané), slovo castiço zdôrazňuje hlboké korene a autentickosť identity rozprávača, ktorá je zároveň rýdza a zmiešaná z mnohých vplyvov. Je to poetický spôsob, ako vyjadriť komplexnosť pôvodu.
„Quem Me Vê“ („Kto ma vidí“) sa pozerá na človeka ako na živý rodokmeň. Rozprávač hovorí: „Vê o olhar da minha mãe“ („Vidí pohľad mojej mamy“), ktorý zdedila po jeho starom otcovi, a v jeho správaní možno nájsť aj otca, pradeda a ďalších mužov z rodiny. Keď ho teda niekto stretne, nevidí iba jednu tvár. Vidí v nej zdedené pohľady, povahu aj príbehy ľudí, ktorí tu boli pred ním. Pekná je aj myšlienka, že „Sou um pouco da essência de tanta gente“ („Som trochu podstaty toľkých ľudí“): jeho identita vznikla z mnohých vplyvov, nie z jedného jednoduchého pôvodu.
Refrén túto myšlienku povie priamo: „Sou mistura de tanta coisa diferente“ („Som zmesou toľkých odlišných vecí“). Slovo „fado“ tu znamená jeho osud alebo životnú cestu, no zároveň pripomína portugalskú hudobnú tradíciu. Keď ju nazve „castiço, mestiço“, hovorí o nej ako o pravej, osobitej a zmiešanej, teda vzniknutej z rôznych koreňov. Neskôr sa obraz rozšíri až k „serra do avô do meu avô“ („horám starého otca môjho starého otca“), ktorý putoval z kraja do kraja a „de guerra em guerra“ („z vojny do vojny“). Aj bez toho, aby to plánoval, svojimi skúsenosťami formoval ďalšie generácie. Preto záverečné „Tal como era o meu avô“ („Taký, aký bol môj starý otec“) znie ako pokojné prijatie toho, že v sebe nosíme oveľa viac než iba vlastných rodičov.