Pohjola doslova znamená „Sever“ a je to poetický názov pre severné krajiny, najmä Fínsko, často spájaný s mytológiou a drsnou, ale krásnou prírodou.
V kontexte piesne je to kľúčové slovo, ktoré vystihuje fínsku identitu a mentalitu. Odkazuje na to, že byť Fínom, žiť v Pohjole, je „siunaus kirous“ – požehnanie aj prekliatie, čo dokonale vystihuje jedinečný vzťah Fínov k ich domovine a jej výzvam.
„Pohjola“ znamená Sever a Olli Halonen v tejto piesni opisuje Fínsko s poriadnou dávkou humoru aj hrdosti. Na začiatku vidíme močiar, Jussiho s motykou a nekonečné severné roviny: „Aluks oli suo, kuokka Jussi“ [Najprv bol močiar, Jussi a motyka]. Kto by vôbec chcel obrábať takúto zem? Fíni, samozrejme. Sú „katajainen kansa“ [národ z borievky], teda tvrdí a húževnatí ľudia, ktorí neopúšťajú svoj dom ani pred veľkou prevahou. A keď už snívajú o presťahovaní do Španielska, stačí podať tiket do lotérie. Aj výhra však človeka nezmení, pretože „Onhan Turus koivutkin samaa puuta“ [Veď aj brezy v Turku sú z rovnakého dreva].
Pieseň si robí žarty z fínskej zimy, tmy, čierneho humoru aj z toho, že k lekárovi sa ide až vtedy, „kun verta kustaan“ [keď tečie krv]. Leto sa čaká v tme, juhannus, teda oslava letného slnovratu, sa tancuje aj v mrholení so snehom, no refrén vzdorovito kričí: „Et antaa tulla vaan“ [Len nech to príde]. Mráz vraj neporazí ani starú Corollu, a keď človek spadne, vždy znovu vstane. „Se on siunaus kirous, että synnyttiin Pohjolaan“ [Je to požehnanie aj kliatba, že sme sa narodili na Severe] je výborne trefný opis života, v ktorom sa nadáva na leto aj na zimu, ale po dovolenke na juhu sa všetci aj tak vracajú domov. Fínsko tu nie je uhladené: je v ňom sisu, sauna, kapela Popeda, nadávanie, alkohol a poctivo odvedená práca. Možno je to kus neba, možno šialenstvo, no človek ho bráni po svojom: „Nimeen tämän maan“ [V mene tejto krajiny].