Sankarihauta doslova znamená "hrob hrdinu". Je to silné, epické slovo, ktoré evokuje obrazy starých ság a statočných bojovníkov.
V kontexte piesne, ktorá rozpráva príbeh o boji a obeti, toto slovo dokonale vystihuje osud padlých, ale nezabudnuteľných postáv. Nie je to bežné slovo, čo ho robí zaujímavým a pamätným pre slovenského poslucháča.
„Tyven / Sankarihauta“ od fínskej kapely Moonsorrow rozpráva obraz krvavej odvety po zničení pokojnej dediny. Domy horia, zem je pokrytá krvou blízkych a mnohí už kráčajú do Tuonely, fínskej ríše mŕtvych. V centre stojí bojovník, ktorý odmieta padnúť. Z tých, čo boli takmer porazení, zhromaždí vlastnú skupinu a jeho hnev otrasie nepriateľom. Je to veľká, krutá hrdinská scéna, kde „Miekanterät vapauttakaa“ [Uvoľnite ostrie mečov] znie ako rozkaz a „Hukuttakaa hurmeen virtaan“ [Utopte ich v prúde krvi] rozhodne nešetrí slovami. Slovo hurme je poetické označenie krvi, často s predstavou krvi na bojisku.
Najzaujímavejší je rozpor medzi jeho silou a cenou víťazstva. Nepriateľov vraj padne takmer sto, no „Harvatpa kertomaan säästyivät“ [Máloktorí prežili, aby o tom rozprávali]. Nakoniec príde čas aj na samotného hrdinu, s vyšívaným mečom v ruke. Nezachráni ho nesmrteľnosť, iba príbeh: muž, ktorý sa nikdy nesklonil a bojoval po boku svojich bratov, bude navždy žiť v bájach. Názov spája tyven, teda pokojné ticho, so sankarihauta, hrobom hrdinu. Pokojná dedina na začiatku a hrob na konci dávajú tejto piesni jasný oblúk od domova cez pomstu až po legendu.