Gibała je minulý čas slovesa gibać się, teda „kývala sa“ alebo „hojdala sa“. V piesni sa používa v spojení żeby trumna nie gibała, čiže „aby sa truhla nekývala“, čo je výrazné a nezvyčajné slovo spojené so stabilným nesením rakvy.
„My grabarze” znamená „My hrobári” a text si z tejto profesie robí čierny, prehnane sebavedomý pochod. Hrobári prichádzajú vtedy, „gdy ci nic nie działa“ [keď ti už nič nefunguje], teda keď človek „już nie ruszasz tym co mama w genach dała“ [už nehýbeš tým, čo ti mama dala do génov]. Je to veľmi priamy, trochu absurdný spôsob, ako hovoriť o smrti. Opakovaný refrén „To jest ta zimna krew / To jest nasz cmentarny cech“ [To je tá studená krv / To je náš cintorínsky cech] predstavuje hrobárov ako uzavretú partiu s vlastnými pravidlami a chladnou profesionalitou.
Najzábavnejšia časť porovnáva pohrebný voz s luxusnou limuzínou: „Mamy to czego nie ma nikt inny“ [Máme niečo, čo nemá nikto iný] a „Żaden z was nie ma takiej limuzyny“ [Nikto z vás nemá takú limuzínu]. Samozrejme, nikto nechce, aby ho tento čierny voz viezol. Text potom bez okolkov opisuje drevenú rakvu z jaseňa a presné spúšťanie rakvy, „by się trumna nie gibała“ [aby sa nekývala]. Pieseň tak stojí na kontraste medzi vážnou témou, remeselnými detailmi a komickým tónom, v ktorom sa hrobári chvália svojím „cintorínskym cechom“.