Muurareita je fínske slovo pre „murárov“ (v množnom čísle, čiastočný pád). Je to zaujímavé slovo, pretože v kontexte piesne symbolizuje prechod od mladíckych snov k realite dospelosti.
Pieseň hovorí o tom, ako mali priatelia v mladosti veľké plány „zmeniť svet“, ale nakoniec sa z nich stali obyčajní ľudia s bežnými povolaniami, ako sú murári, taxikári či obuvníci. Toto slovo krásne vystihuje tému nostalgie a konfrontácie s realitou života.
„1972“ od fínskeho interpreta Anssiho Kelu sa vracia k spolužiakom po rokoch. Kristian si na strope triedy kedysi vytvoril Boha z tabaku a vraj si dodnes pestuje fúzy, Susanna, ktorú rozprávač kedysi miloval, si oholila hlavu a žije so ženou. Nummelin stále sedí s rovnakými okuliarmi v kúte, zatiaľ čo Roopemu, ktorému kedysi závidel život, dnes na tanečnom parkete padajú nohavice k členkom. Je to vtipné, trochu kruté a veľmi konkrétne spomínanie na ľudí, ktorých čas nezmenil tak, ako si ich predstavovali.
Najsilnejší refrén stojí na rozdiele medzi veľkými plánmi a obyčajným dospelým životom: „Meidän piti muuttaa maailmaa“ [Mali sme zmeniť svet], no z bývalých spolužiakov sa stali murári, taxikári, obuvníci, samoživiteľky, predajcovia áut, lekári či úradníci. Kedysi si mysleli, že vedia všetko, dnes rozprávač prizná: „Enkä minä ainakaan / Mistään tiedä paskaakaan“ [Ja už vôbec neviem o ničom ani hovno]. Aj jeho návrat domov sa mení na katastrofálnu scénu, keď mu kľúč nepasuje do zámky a oblečenie letí von oknom. Na konci zostáva stretnutie s dávnym priateľom Vuorinenom: kedysi sa rozprávali celé hodiny, dnes zo seba dostanú iba „Bolo fajn ťa vidieť“. A predsa si refrén na chvíľu dovolí snívať: „Tänään voidaan hetki olla kuninkaita“ [Dnes môžeme byť na chvíľu kráľmi].